O tomto úseku novodobých evropských dějin napsal šest knih. Řada odborníků o něm tvrdí, že pro zachycení českých dějin udělal víc než někteří Češi. K tématu se dostal před několika roky, v době, kdy byl redaktorem deníku Smena. Tehdy se pustil do hledání pamětníků, nejen v bývalém Československu, ale i v zahraničí. Mnohé se mu podařilo oslovit v Kyjově, Vsetíně, Brně, Olomouci či Frýdku-Místku. Na základě výzkumu historických pramenů a z vyprávění pamětníků podrobně zmapoval osudy studentů po zavření českých vysokých škol a odvlečení do koncentračního tábora Sachsenhausen, jako i těch studentů, kteří utekli přes moravsko-slovenské hranice do vznikající Československé zahraniční armády. Téma násilí, ale i obrany je podle něj stále aktuální a je třeba připomínat hlavně mladé generaci, jak se rodila svoboda, která je dnes samozřejmostí.

V Uherském Hradišti jsme se potkali přesně před třemi lety. Bylo to při vaší přednášce na zdejším gymnáziu a po ní při rozhovoru o spisovateli Ladislavu Mňačkovi i vaší, tehdy čerstvě vydané monografii o něm s názvem Takový byl Ladislav Mňačko. Tehdy jste naznačoval, že se chystáte napsat o Mňačkovi další knihu…

Áno, pokračujem v písaní knihy o Ladislavovi Mňačkovi a intenzívne sa zaoberám jeho pohnutým životom. Viac razy som kvôli nemu bol na Morave, odkiaľ známy spisovateľ a novinár pochádzal. Navštívil som napríklad Valašské Klobouky, Slavičín, Ploštinu, lebo práve v týchto mestách nejaký čas žil. Vo Valašských Kloboukách sa roku 1919 narodil, ale po rozdelení Československa sa v roku 1939 vrátila rodina z Martina, kde Mňačko žil do svojich 20 rokov. V Slavičíne pracoval ako drogista a na Ploštine bojoval ako partizán. Preto som tam hľadal ľudí, ktorí sa na neho pamätali a som rád, že som niektorých našiel a dozvedel sa od nich veľa zaujímavého. Okrem písania pokračovania knihy o Ladislavovi Mňačkovi dopĺňam predchádzajúcu, ktorá vyšla na Slovensku pred tromi rokmi. Po zosumarizovaní materiálu vznikne približne 800stranová monografia, podobná ako vychádzajú vo svete knihy o veľkých osobnostiach. Na Slovensku kniha Taký bol Ladislav Mňačko získala päť prestížnych cien, ale, žiaľ, v Čechách a na Morave nie je o ňu záujem a nikto ju nechce vydať, hoci je preložená do češtiny a pripravená do tlače. Je to zarážajúce aj preto, že Ladislav Mňačko posledné roky života prežil v Čechách a celý svoj majetok, vrátane rukopisov, daroval Českej republike.

To je opravdu zarážející…Teď jste ale přicestoval, abyste na Slovácku mluvil o události staré přesně 70 let, tedy o „prapůvodu“ Mezinárodního dne studentstva. Jakým způsobem přesvědčujete současnou generaci studentů o tom, že má smysl připomínat si tragické události naší historie? Myslíte si, že mladým dnes stačí výklad minulosti prostřednictvím dramatických příběhů těch, kteří ji zažili?

S tým presviedčaním je to dosť zložité, zvyčajne presvedčíte, alebo aspoň objasníte fakty tomu, kto má záujem. Dnešná doba je v mnohom pomýlená a väčšine mladých ľudí (a nielen im) je história ľahostajná. Preto sa viac zameriavam na tých, ktorí majú skutočný záujem poznať históriu svojho národa. Učím na vysokej škole a denne prichádzam do styku s mladými, takže viem, o čom hovorím. Na druhej strane treba kriticky povedať, že nemôžeme veľa očakávať od mladých, keď často ani spoločnosť nemá záujem o pravdivé objasnenie histórie a na všeličo rýchlo zabúda. Podobne je to so 17. novembrom 1939, keď boli zatvorené české vysoké školy a 1200 študentov odvlečených do koncentračného tábora, ale aj so 17. novembrom 1941, keď bol vyhlásený Medzinárodný deň študentstva. O to väčšmi ma potešilo, keď som dostal pozvanie do Uherského Hradišťa, lebo tým vo mne pretrváva nádej, že história predsa nie je na okraji záujmu tunajších ľudí. Navyše mám rád ľudí z tohto kraja, medzi ktorými mám niekoľko dobrých priateľov. Vyhovuje mi ich mentalita, navyše sú vnímaví, milí a pozorní. A ešte chtiví po vedomostiach, čo nie všade tomu tak je.

Vraťme se k událostem před 70 lety. Vy sám jste vypátral 130 bývalých studentů, přímých aktérů 17. listopadu 1939, a napsal o jejich osudech několik knih. To muselo dát neskutečnou práci je vůbec vyhledat…

Trvalo mi to niekoľko rokov, kým som udalosti 17. novembra 1939 podrobne spracoval. Pri overovaní faktov sa mi podarilo stretnúť vari so všetkými žijúcimi pamätníkmi a vyspovedať ich. Spočiatku sa na mňa pozerali nedôverčivo, ale keď zistili, že mám úprimný záujem a veľa naštudovaného, prijali ma za svojho a boli ochotní spomínať. Rýchlo zistili, že študentskú odyseu poznám do najmenších detailov a niekedy boli aj oni zvedaví na podrobnosti, o ktorých nevedeli, a tak som sa nielen ja od nich veľa dozvedel, ale aj oni odo mňa. Pamätníkov týchto významných udalostí som hľadal po celom bývalom Československu, ale aj v zahraničí, pretože mnohí žili roztrúsení po celom svete. Do roku 1989 bola komunikácia s nimi zložitá, ale o to krajšie bolo zvítanie, keď mnohí po dlhých rokoch emigrácie prišli do svojej rodnej vlasti.

Vesměs šlo o lidi, kteří když jste s nimi mluvil, překročili hranici 70 let svého věku, a už z toho důvodu určitě nebylo jednoduché oživit jejich vzpomínky na tu dobu. Jak se vám vůbec dařilo je přesvědčit o tom, aby se vám se svými příběhy svěřili?

Stačilo byť otvorený a úprimný. Museli vidieť, že mám seriózny záujem o objasnenie historických faktov a doplnenie málo známych skutočností. Až keď mi uverili, získal som si ich dôveru a začali rozprávať niekedy až neuveriteľné príbehy. Rád som ich počúval, ale musel som dávať veľký pozor na detaily, lebo pribúdajúce roky robili svoje a na všeličo časom zabudli. Bolo im treba oživiť pamäť, čo pre mňa, ktorý som všeličo poznal, nebol problém. S mnohými som sa napokon skamarátil, prijali ma aj ich rodiny a stal som sa ich, v tom najlepšom slova zmysle, dvorným historikom.

Jaký je výsledek konfrontace hodnotových žebříčků vašich současných studentů s těmi, které profilovaly zážitky 17. listopad 1939?

To sa nedá porovnať, lebo dnešná doba je úplne iná. Podľa môjho názoru sú súčasní mladí ľudia v mnohom povrchnejší. Predtým to tak nebolo, študenti, o ktorých som písal, sa mi zdali vzdelanejší, skromnejší, viac bažiaci po vedomostiach. Okrem toho boli väčšími národovcami, preto mnohí z nich bez váhania odišli do vznikajúcej Československej zahraničnej armády, lebo boli presvedčení, že slobodu najprv treba vybojovať za hranicami. Verím však, že súčasná mládež je takisto hodnotná a v krízových momentoch by sa prejavila a zachovala podobne ako študenti v roku 1939. Nechcem nikomu nadbiehať, ale s mladými z Uherskohradišťska mám len tie najlepšie skúsenosti. Sú iní ako ich vrstovníci v niektorých častiach Čiech a Moravy. A z toho mám veľkú radosť, aj preto sa medzi nimi cítim dobre.

Věříte v platnost rčení, že národ, který zapomněl na svoji minulost je odsouzený k tomu, aby ji prožil znovu?

Mnohokrát sme sa už mohli presvedčiť, že história sa v tej ktorej podobe zopakovala. Záleží len na nás, ako sa z nej vieme a chceme poučiť. Hovorí sa síce, že človek je nepoučiteľný, ale ja dodávam, že hádam nie tak, aby druhý deň po východe slnka nebol aspoň o niečo múdrejší.